Košickí mučeníci

13. novembra 1619 napísal rektor jezuitského kolégia v Humennom Alexander Dobokai do Ríma správu generálovi jezuitského rádu, v ktorej píše o smrti troch kňazov v Košiciach a vyjadruje prianie, aby sa ich mučeníctvo stalo „najúrodnejším semenom katolíckej viery“ pre Košice a celé Uhorsko. O košických mučeníkoch sa zmienil aj ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň v roku 1628 v liste pápežovi Urbanovi VIII., keď písal o situácii v Uhorsku, ostrihomskí kanonici v relácii z roku 1641 a Pázmaňov nástupca Juraj Lippay v roku 1661. O košických mučeníkoch písal vo svojom diele jezuitský historik Gabriel Heveneši (1656 – 1715), ktorý ako nadprirodzené úkazy uviedol, že krv mučeníkov nemohla byť zmytá z miesta ich umučenia a relikvie sa stali prostriedkom uzdravovania.

Košickí mučeníci.

Súvislosť medzi odkazom košických mučeníkov a jezuitskou univerzitou nie je priama. Telá mučeníkov sa v Košiciach nachádzali len krátko a ich uctievanie sa rozvinulo v prostredí mimo Košíc. Napriek tomu si príbeh mučeníkov a ich mučiteľov našiel cestu do jezuitského martyrológia zo 17. storočia. V jezuitskom naratíve sa martýri považovali za plodnejších po smrti, než počas života a objektivizovaným odkazom ich mučeníctva sa stal neskorší úspech Spoločnosti Ježišovej, ktorá v Košiciach založila kolégium, gymnázium a univerzitu. Odkaz košických mučeníkov zdôrazňovala aj výstavba jezuitského kostola na mieste ich úmrtia vďaka fundátorke Žofii Báthoryovej, ktorej svokor Juraj I. Rákoci velil vojakom, ktorí jezuitských kňazov umučili. Tieto súvislosti sa však nezdôrazňovali v dobovej spisbe a ide o neskorší naratív.

Na začiatku 17. storočia boli Košice s väčšinovým protestantským obyvateľstvom významným urbánnym centrom na periférii Habsburskej ríše. Ako vojenské a administratívne centrum tzv. Horného Uhorska predstavovali strategické východisko pre ovládnutie východných častí monarchie, čo platilo aj z konfesionálneho hľadiska.

V roku 1583 navštívil Košice pápežský legát a významná osobnosť jezuitskej pedagogiky, Antonio Possevino, ktorý navrhoval zriadiť v Košiciach kňazský seminár a univerzitu a zveriť ich jezuitom. Najstaršia zmienka datuje príchod jezuitov do Košíc do roku 1601, ale z politických dôvodov malo ich pôsobenie charakter misie.

K posilneniu katolíckych pozícií v meste prispelo prenesenie sídla jágerského biskupa a kapituly do Košíc po obsadení Jágru Osmanmi a vrátenie dómu sv. Alžbety katolíkom v roku 1603. Tieto zmeny však neboli trvalé a pozícia katolíkov v meste bola menšinová. Do tejto situácie vstupovali jezuiti ako neúnavní misionári, ktorí sa snažili o vytvorenie podmienok na trvalejšie usadenie v meste.

V roku 1618 prišiel do mesta jezuitský kňaz Melchior Grodziecki, aby zabezpečoval pastorálnu starostlivosť pre slovensky a nemecky hovoriacich katolíkov. Doprevádzal ho jezuita Štefan Pongrác, ktorý mal slúžiť maďarsky hovoriacim katolíkov v meste a Marek Križin, kanonik ostrihomskej kapituly a absolvent rímskeho Collegium Germanicum et Hungaricum, ktorý mal dohliadať na majetky ostrihomského arcibiskupstva v Krásnej.

V septembri 1619 obsadili mesto vojská Gabriela Betlena. Traja katolícki kňazi boli zadržaní, uväznení a vyzývaní na konverziu na kalvinizmus. Po tom, čo kapitán Juraj Rákoci nechal svojim vojakom voľnú ruku, títo spolu s niektorými predstaviteľmi mesta mučili troch jezuitských kňazov a vyzývali ich na konverziu. Štefan Pongrác bol zohavený a pálený fakľami, Marek Križin bol sťatý a Melchior Grodziecky zabitý údermi meča a tiež sťatý. Štefan Pongrác bol mučený najdlhšie, pretože vojaci chceli od neho informácie o katolíckom sprisahaní. Keď sa nazdávali, že je mŕtvy, hodili všetky telá do stoky a zasypali sutinami. Podľa očitých svedkov však Štefan Pongrác ešte žil a zomrel až po niekoľkých hodinách.

Na druhý deň boli telá pochované v pivnici mestským katom. Vďaka vdove po mestskom richtárovi boli napokon telá očistené a dôstojne pochované. Osobnú úctu k ostatkom prejavila grófka Katarína Pálfyová, ktorá ich získala od Gabriela Bethlena a nechala pochovať pod hlavným oltárom kostola v Nižnej Šebastovej. Neskôr boli ostatky prenesené do kostola v Hertníku a potom do kostola klarisiek v Trnave. Od jozefínskych čias boli umiestnené v uršulínskom kostole v Trnave.

Hoci už Peter Pázmaň považoval zomrelých jezuitov za svätých, k riadnemu cirkevnému procesu došlo až v 19. storočí. V roku 1905 boli košickí mučeníci beatifikovaní a v roku 1995 kanonizovaní.